believer

    Moja mánia je bike. Aj keď moja postava nespĺňa parametre šľachovitého cyklistu, napriek tomu trávim v sedle môjho dvojkoláka veľa času. Do určitého dňa som jazdil dosť akčne a neuvedomoval som si že sa dá privodiť si nejaký ten pád. Tak napríklad som sa pokúšal prekročiť pre mňa magickú rýchlosť 80 km/h zjazdom zo Šachtičky pri Banskej Bystrici. Podarilo sa mi dostať na rýchlosť 78,2 km/h. Zaboha nie ten kúštik pridať. Ono v takej rýchlosti každá muška na tvári zabolí, nehovoriac o stretnutí sa tela s asfaltom.

Jedného dňa som schádzal na bike z Panskeho Dielu (to jest najvyšší kopec pri Banskej Bystrici, zjazd prebehol ok a šinul som si to lúkami po chodníčku mierne z kopca. V tom rovnom úseku by podľa všetkého nehrozil pád, ale ja som to dokázal. Práve som kukol stojac v pedáloch asi viac nahnutý dopredu na tachometer a ten ukazoval presne 40 km/h. Ešte som očkom zhliadol asi 200 m pred sebou oprotiidúcu postavu. Lenže v tom môj zrak zamestnal nepekne vyzerajúci obraz zadného kolesa, ktoré sa začalo objavovať vedľa mňa. Nie, neodtrhlo sa :)). Len podľa všetkého mi predné koleso zišlo do prachového výmoľu, teda stopy po motorke a ako som stal nahnutý viac dopredu, odľahčil som zadné koleso a tak sa začal bike točiť do boku. V tom okamihu ako som videl zadné koleso, vedel som že pádu sa nevyhnem. Napodiv ma obliala pohoda a žiadny strach z pádu sa nekonal. Odrazu som všetko vnímal ako zo spomaleného filmu, cítil som ako mi strašne pomaly podbehlo predné koleso a navažoval som sa do boku ku pádu. Pád si nepamätám, len ako to trvalo veľmi dlho. Potom už len blik.

    Otvorím oči a nado mnou stojí svätý Peter. Ale čo to? Stojí tam a divne sa usmieva, hustá dlhá čierna brada a fúzy, je vo vyťahanom modrom svetri, rifliach a v ruke.... v ruke miesto zväzku kľúčov drží  nedopitú pivovú fľašku. Moja prvá myšlienka: „pane Bože, svätý Peter a miesto kľúčov ma pivo v ruke!!!“ Úplne ma to poznanie zdesilo... že kde som sa to dostal, že predsa takto nebo nemôže vyzerať. Ja som si naivný myslel vtedy v šoku ešte asi že sa môžem do neba dostať :))). No musel som tam po páde ležať dobrú minútku – dve v bezvedomí, lebo tá postava čo som videl pred pádom bol onen Sv. Peter. Jasné že prišlo svitanie v mojej hlave a po chvíli som si uvedomil že je to len radový človek s hustou bradou a fúzami, možno bezdomovec. Po zdvorilostnej otázke či som v poriadku (no asi keď ma videl celú dobu ako šiel ku mne a ja som sa nehýbal, som asi nemal byť v poriadku) ma zjazdil, že ako som dokázal spadnúť na takom rovnom chodníku a že tak mi treba keď sa rútim ako blázon. No ja som pohol rukou, druhou, vymotal som jednu nohu z bike, potom druhu a čuduj sa svete hýbali sa tak ako mali...moje 4 končatiny. Postavil som sa, vyrovnal som ako tak bike, jediná vec čo bola vadná bola zlomená stupačka pedálu, teda nalomená. Sadol som na bike a pokračoval som v ceste domov. Žiadne bolesti, pohodička, ešte som sa tešil že aký som Iron man, že koľko vydržím. Niekde som čítal že pád z bike v teréne od rýchlosti 20 km/h môže byť smrteľný. Ja samozrejme vyznávač naturizmu jazdím bez helmy.

Po príchode domov som si sadol do obyvačky, bol som sám doma, dcéry v škole, manželka v robote, tak som sedel asi hodinu a pozeral som telku. Potom som sa postavil že si zbehnem na vecko...no, postavil. Ako som vstal, v bolesti som padol naspäť do kresla. Upsíííík, pomyslel som si, nefungujem asi ako mám. No nejako som sa zase postavil s riadnymi bolesťami na rebrách, hrudi, nohách, rukách (čo som ešte nespomenul?)  odpajdal som sa na potrebu malú. Keď som sa vracal, asi som zatúžil počuť ako mi zrkadlo povie „beliv, beliv, zase si najkrajší na svete“...haaaa, ale zrkadlo mlčalo, ja som civel...do zrkadla...no...telo som mal jedna modrina, od ruky, cez trup až po nohu. Vtom prišla domov dcéra a uvidela ma takého pomaľovaného, do boja za nezávislosť kmeňa Mgvanqvov pripraveného. Povedal som jej aby sa neopovážila mame zradiť ako vyzerám. Dva dni som statočne bránil pohľadu mojej ženy na moje obnažené telo, až na ďalší deň som bol v kuchyni, manželka v chodbe a ja som dostal chuť si kýchnuť. A tak sa aj stalo. Vydal som zo seba „hapčíííí“, podlomili sa mi nohy a padajúc, hrešiac som nechtiac upútal pozornosť manželky. Tá z chodby sa opýtala že čo sa deje. Dcéra asi nevydržala dlhšie tajiť pikošku a hneď vysypala zo seba „pozri sa mu na telo, aky je farebný“. Hmmm, manželka vtrhla do kuchyni a že „ukáž“. Tak keď tááá ma videla, všetky možné  aj nemožné mená mi dala, tuším aj lite vulgarizmus použila a hneď ma k šamanovi hnala. Samozrejme že som nešiel, nejako som si odtrpel tuším 3 týždne spať na chrbte a prísny zákaz smiechu a kašlania a kýchania (rebrá).... A to je asi všetko. Odvtedy som na bike chodil zodpovedne, pomalšie, s obavami....asi dva mesiace...potom som sa zase zopsul. No už bez vážnejších úrazov.