believer

Dnes chcem zverejniť jeden z článkov Júliusa Čadeka. Je to článok, črepinka spomienok, tak ako on písal spomienky na udalosti „starej Banskej Bystrice“. Ako opisoval svojské postavičky ktoré sa svojím správaním zapísali do povedomia Banskobystričanov, hlavne tých skôr narodených.Už sa aj Július Čadek stal jednou z tých postavičiek, postavičiek farebného zašlého sveta o ktorom tak krásne písal. Opustil nás v roku 2008, ale jeho čriepky ostali tu a pre nás. Tak sa teraz s Vami podelím s jeho jednou reminiscenciou, tak ako ju napísal on:

Boli všade. Na Námestíčku pred kováčom, v Radvanskej ulici, na Podvŕšku, okolo sochy svätej Anny, na Hlbokej ceste, na Troskách, okolo kasární, v Tajovskom potoku, v Hutnej uličke a dokonca i na Štiavničkách. Lesklé farebné úlomky trosky, ktoré tu ostali po starých strieborných a medených hutách. Skalky, tak sme ich volali. Dali sa nájsť prekrásne kúsky. Hrali všetkými farbami od tmavodrej – čiernej, cez všetky odtiene modrej, až po tyrkysovozelenú. Skúste dnes nájsť takúto skalku. Skúste dnes nájsť niekoho, kto sa na to ešte pamätá. Tak ako zmizli farebné skalky, tak zmizli z tejto časti mesta úzke uličky, čarovné zákutia, pivnice Beňušovho pivovaru, kasárne i kolkáreň na Štiavničkách. Zmizla celá jedna štvrť. Skúste sa dnes opýtať mladého človeka, kde bola socha svätej Anny, alebo Hutná ulička. Neveriacky sa na vás pozrie a radšej pridá do kroku. Možno občas zakopne o modročiernu skalku, nič mu však nehovorí.

Do zabudnutia odchádzajú celé štvrte. Do zabudnutia odchádzajú ľudia. Do zabudnutia odchádzajú ich príbehy. Ale ľudia by predsa mali vedieť.

Na konci Radvanskej ulice v poslednom dome napravo je známa krčma U Frímov. Šenkuje tu usmievavý pupkatý Pubo Frím, ktorý je spriaznený s rodinou Dvorských a Kantárskych, majiteľmi kolkárne a kúpeľov na konci Hutnej uličky, nazývaných „Štiavničky”. U Puba Fríma sa čapuje pivečko z neďalekých pivníc Beňušovho pivovaru, vyhĺbených v útrobách obrovskej kopy trosky, ktorá sem bola navážaná po stáročia z neďalekej „Novej striebornej huty”. Trosky, ako sa táto obrovská kopa prekrásnych kamienkov nazýva, začínajú hneď za Frímovou krčmou a končia na začiatku Hutnej uličky, neďaleko Margitlaku, oproti Čadekovej autodielni.

Na južnom konci Trosiek, tam oproti starým honvédskym kasárňam, stojí medzi dvomi starými lipami drevený kríž s plechovým Kristuskom strážiacim vstup do malebnej Hutnej uličky, ešte stále pulzujúcej rušným životom, plnej pracovitých ľudí a šťastných detvákov. Medzi Hutnou uličkou a starým kanálom privádzajúcim priemyselnú vodu do Beniačovej fabriky na modrotlač sú vybudované tri “tajchy” s príslušnými staveniami, slúžiace Slovenskému rybárskemu zväzu ako chovná stanica a sádka pre mladé pstrúžiky, ktoré sa po roku vypúšťajú do okolitých potokov a do samotného Hrona.

Dominantou Hutnej uličky je však stará rozložitá trojposchodová budova, zaberajúca dobrú tretinu jej pravej strany. Všetci ju voláme MARGITLAK. Nikto nevie, prečo a od kedy. Proste je to starý Margitlak. Čo znamená tento názov, nevie nikto. Ani naše matere a staré matere. A chlapom je to jedno. Občas v lete, keď je po robote a ulička dýcha sviatočnou pohodou, rozviažu sa jazyky starých tetiek na podstienkoch a vyprávajú o starých časoch. Jáj Margitlak, to bola vtedy fabrika. Čo fabrika, cukrovar. A vtedy bolo dobre v Hutnej uličke. Každý mal robotu. Ale bolo to dávno. Hádam aj pred sto rokmi. Niektoré si spomínajú, že spomínali ich staré matere, že to bolo okolo roku 1830 až 1850. Potom vraj cukrovar skrachoval a do Margitlaku sa nasťahovali vojaci. No vráťme sa do starého Margitlaku, ktorý je ešte i v tejto dobe obývateľný a obývaný. Žijú tu Gallovci, Dedinovci, Moravčíkovci i Krumpárovci a v každej rodine majú zopár galganov. Chlapci z Hutnej uličky sú absolútni majstri v chytaní pstruhov v Tajovskom potoku. Samozrejme holými rukami. Starý Repický, hospodár na “tajchoch” škrípe zubami, no chytiť niekoho pri pytliačení je nad jeho sily. Tajovka – to sú miesta, kde chlapci poznajú každý koreň, každú skalku a vedia o každom pstruhovi. Povyše Kantárskych, na konci uličky nad bývalými kúpeľmi Štiavničky je veľká „žumpa” (tôňa), ktorú vytvoril vodopád z hate odrážajúcej vodu do kanála pre Modrotlač. Tu začína náš revír. Píšem naschvál „náš”, pretože chlapci z Hutnej uličky sú našimi kamarátmi, i keď sme z Radvanskej ulice a náš pytliacky revír je na Hrone. Celé leto sa brodíme bosí, v červených trenírkach hore a dolu potokom. Od vodopádu nad Štiavničkami až po ústie potoka do Hrona poniže kasární. Občas chytáme na vidličku malé hlavaté rybky nazývané „hláče”, občas chytíme nejakého raka, ale na pstruhy sú najväčší „machri” chlapci z Margitlaku. Pri potulkách potokom nachádzame medzi farebnými, vodou a pieskom obrúsenými skalkami podivné plechové nádobky a pliešky, ciachované tégliky a rôzne ciašky. Starí ľudia hovoria, že sú to „vercajge” ešte zo Striebornej huty, na mieste ktorej teraz stoja kasárne. O pár rokov starší Ferko z Margitlaku chce byť detektív, no ako sa vyjadril porybný Repický po piatom pive v Krčme u Frímov, nič z neho nebude. Veď je to pytlák. Nakoniec sa z Ferka predsa len stal policajt. Údajne ešte žije. Žijú ešte i chlapci z Hutnej uličky – skoro všetci. Žijú ešte ľudia, ktorí si na tieto čarovné zákutia a doby pamätajú. Zomrela však doba, zomrela celá štvrť. Z Hutnej uličky ostalo len torzo – niekoľko domčekov, ktoré nikomu nič nevravia.

Július Čadek

Na základoch Margitlaku vyrástla novostavba Europa Shopping Center