believer

            Šiel som si postaviť vodu na čaj. Stál som pri kanvici a vypočul som si rozhovor  operátorky záchranky s vedľa sediacou operátorkou. „je to exitus, idú do chladničky, zruš výjazd“ (zrejme volala s doktorom z pohotovosti čo bol pri pacientovi doma a konštatoval smrť a medzitým tam mala byť poslaná záchranka) a začítala sa do časopisu čo mala na stole. Neboli to ľahostajné slová, či použitie slangu. Bol to fakt, pracovný postup operátorky.

Na toto sa ťažko zvyká. Vždy keď počujem o úmrtí, keď som v službe, často sa mi vybavia pred očami postavy, príbuzní, blízki, ktorým ten človek bude chýbať. Niekde nastane zúfalstvo zo straty milovaného človeka.

            Pri preberaní volaní, keď sa privoláva záchranka, polícia či hasiči, preberieme hovor, pošleme koho treba aby poskytol pomoc a tým to obvykle  pre nás končí. Zapíšeme hovor do štatistiky a preberáme ďalší. Lenže pri každom takomto hovore niekto príde k úrazu, niekomu príde nevoľno, nastane dopravná nehoda, niekoho prepadnú, okradnú či vypukne požiar. Pri každom takomto volaní pre toho čo je nejako v tiesni či postihnutý prichádza bolesť, trápenie, žiaľ, problémy. Nedá sa nad každým uvažovať, je toho veľa a kým sa to netýka nás, je to len niečo čo sa niekomu stane. Je to podobné ako keď vidíme v správach udalosť, dopravnú nehodu, vraždu, či niečo iné. Povieme si: „Je to hrozné“, prípadne prehodíme o tom pár slov a prijímame  ďalší spravodajský príspevok. Ďalšia vec je, keď preberiem udalosť, vybavím a keď prídem domov, vidím to na obrazovke, vidím napríklad zničené auto, zakrytú postavu na ceste, vyhorený dom... Keď som to preberal v práci, bol to len hlas človeka ktorý volal a oznámil čo sa stalo. Keď to vidím na obrazovke, už je to pre mňa čosi viac, už to vnímam kúsok inak.

            Mal som úraz, privolal som si záchranku a pre mňa to bolo nepríjemné, bolesť, myšlienky čo bude. Keď prišla kolegyňa so záchrankou pre mňa, urobila čo bolo treba, odviezli ma na urgent a robila si ďalej svoju prácu, ďalšie výjazdy.....