believer

        Nedávno sa mi dostala zaujímava kniha do rúk. Priznám sa, v poslednom čase málo čítam knihy, ale táto je plná zozbieraných životných príbehov a od začiatku ma zaujala. Autori knihi píšu že by bolo dobré sa s uvedenými príbehmi podeliť s ostatnými tak sem tam nejaký príbeh tu uvediem.

                                                                                                                        (Cynthia Pearl Maus)

A tu je prvý:

Cirkus


Raz, keď som bol ešte chlapec, stáli sme s otcom v rade
na lístky do cirkusu. Konečne medzi nami a okienkom
zostala už len jedna rodina. Práve táto rodina na mňa
hlboko zapôsobila. Mali osem detí, všetky tak do dvanásť
rokov. Povedali by ste, že asi nepatria medzi najbohatších.
Ich šaty neboli drahé, ale svietili čistotou. Deti
sa správali slušne, stáli vo dvojiciach v rade za svojimi
rodičmi a držali sa za ruky. Vzrušene si niečo šepotali
o klaunoch, slonoch a iných veciach, ktoré dnes večer
uvidia. Ľahké bolo domyslieť si, že nikdy predtým neboli
v cirkuse. Dnešný večer mal byť tým najkrajším v ich
doterajšom živote.
Matka a otec stáli hrdo pred svojím drobizgom, tak
ako sa patrí. Žena držala manželovu ruku a pozerala
naňho, akoby chcela povedať: „Ty si môj rytier v žiarivom
brnení." Muž sa usmieval a pohľadom, plným
hrdosti, jej odpovedal: „Máš pravdu."
Pokladníčka sa spýtala muža, koľko lístkov si prosí.
Pyšne odpovedal: „Prosím vás, dajte mi osem detských
a dva dospelé, beriem dnes do cirkusu celú moju rodinu."
Pokladníčka vyriekla cenu.
Žena si vytiahla ruku z manželovej dlane a sklonila
hlavu. Mužove pery sa zachveli. Sklonil sa nižšie k okienku
a spýtal sa: „Koľko ste povedali?"
Pokladníčka zopakovala výslednú sumu.
Zdalo sa, že muž nemá dosť peňazí.
Ako sa mohol v tej chvíli otočiť a povedať svojim
ôsmim deťom, že nemá dosť peňazí, aby ich zobral do
cirkusu?
Keď môj otec pochopil, o čo tu ide, vytiahol z vrecka
šek na dvadsať dolárov a pustil ho na zem. (Mimochodom
- neboli sme žiadni boháči.) Potom sa zohol,
zdvihol šek, poklepal muža po ramene a povedal: "Pane,
prepáčte, toto vám vypadlo z vrecka."
Muž, samozrejme, vedel, o čo ide. Neprosil o almužnu,
ale určite rád prijal pomoc v takej zúfalej, trápnej,
až srdce zvierajúcej situácii. Pozrel sa môjmu otcovi
priamo do očí, chytil mu ruku do obidvoch dlaní, prebehol
pohľadom očí, blyštiacich sa od sĺz, po šeku
a chvejúcimi sa perami zašepkal: „Ďakujem, ďakujem
vám, pane. Pre mňa a moju rodinu to naozaj znamená
veľa."
Pobrali sme sa s otcom naspäť k autu a vrátili sa
domov. V ten večer sme už nešli do cirkusu, ale ten deň
nám utkvel v mysli na celý život.

                                                                                  Dan Clark