believer

Schody vedú hore ale vedú aj dole.

Keď idem hore schodmi, občas sa zadýcham.

Podľa toho ako sa ponáhľam.

A ja som sa ponáhľal.

Bral som ich aj po tri niekedy.

Je škoda že som nešiel pomalšie.

Že som si nevšímal každý schod zvlášť.

Vedel by som potom asi či sú schody schodné,

Každý jeden, či nezradí, nezhodí.

A zhodili.

Odrazu sa noha vyvrtla a už sa nedalo viac hore.

Tak jediné čo bolo možné, dole sa pobrať.

Ale načo po jednom.

Veď som zvyknutý z horekráčania aj po tri.

Tak dole skúsim jedným skokom.

A som tu.

Suterén, tmavý.

Vypínač nikde, vlhko, zima.... tma.

„Vidíš ty blázon?“ – odrazu hlas z tmy rečie.

„Vraveli sme ti, never nám slepo, nie sme také bezpečné ako si nás ty videl.“

Sakra, keby aspoň svetlo bolo.

Aby som videl kde som to padol.

Prečo som padol.

Nuž ale schody nepovedia prečo.

Tak je to vraj lepšie.

„Ži v tme, keď si už sem (takto) dopadol.

Nemusíš všetko vedieť.

Potom by si vyčítal, ako vtedy, keď si sa štveral.

Že kde je vrchol si vyzvedal.

A prečo je ten a ten schod taký.“

Tak ostanem v  suteréne.

Už nechcem použiť viac schody.

Keď raz zradili.

Majú dokonca kamerový systém.

Možno preto zhodili.

Aj tak už iné nohy po nich kráčajú.

Snáď aj viac párov nôh.

Možno aj tie padnú dole.

Možno.

Veď nie som prvý ani posledný na tomto schodišti.