believer

Viedeň, hlavné a najväčšie mesto Rakúska sa pre zaujímavú polohu, históriu a výstavbu  nazýva aj Dunajskou metropolou. Do Viedne je  ako sa hovorí od nás len na skok,  z Banskej Bystrice je to nejakých 270 km, tak prečo si tam nezájsť na sacherovu tortu. A keď už sacherovu tortu, tak k nej aj viedenskú kávu. No a keď sacherovu tortu a viedenskú kávu, tak sa patrí pozrieť aj nejaké pamiatky a zaujímavosti, ktoré Viedeň ponúka.

Takže sme  16. júla  s manželkou nasadli do autobusu jednej cestovky  spolu s ďalšími 46-timi cestujúcimi Slovákmi a jedným afroameričanom z Ňjújorku a odviezli sme sa za Dunaj do samotnej Viedne. Viedeň nebola vždy Viedňou. Tu je na mieste trochu z histórie: V 5. storočí p.n.l. sa na dnešnom území Viedne usadili Kelti a oni to miesto pomenovali „Rieka v lesoch“, čo po keltsky bolo „Vedunia“. Samozrejme tou riekou bol Dunaj. Po Keltoch, v 1. st. už nášho letopočtu sem prišli Rimania a založili pevnosť Vindobona. Sídlil tu i rímsky cisár Marcus Aurelius, ktorý tu aj umrel. V roku 881 sa v písomných záznamoch spomína mesto ako Wenia a až v roku 1137 prvýkrát ako Wien. V stredoveku sa Viedeň stala sídlom Babenbergskej dynastie a začala naberať na dôležitosti. V roku 1440 sa stala rezidenciou Habsburgovcov a bola hlavným mestom Habsburskej monarchie viac ako 7 storočí. Za panovania cisára Karola VI. (1711-1740), jeho dcéry Márie Terézie (1740-1780) a jej syna Jozefa II. (1780-1790) sa stáva Viedeň jedným z centier strednej Európy a prekvitajúcim strediskom kultúry a umenia. Ďalším medzníkom bola doba po prvej svetovej vojne, kedy sa Viedeň stala samostatnou krajinou so svojimi právami. No a potom prehrmela druhá svetová vojna, pár rokov po jej skončení krajinu opustili spojenecké vojská na rozdiel od našej vlasti a Rakúsko a teda aj Viedeň sa pomaly dostávali tam, kde sú teraz. Toľko veľmi stručne z histórie.

Jeden deň je na Viedeň žalostne málo. Priznám sa, že z výkladu nášho sprievodcu som počul buď začiatky, alebo konce, z dôvodu fotenia a  ak som sa nechcel niekde stratiť, čo sa mi asi dva krát skoro podarilo, musel som jedným očkom sledovať našu skupinku. Raz som sa dokonca mysliac si že som medzi „svojimi“ ocitol v strede skupiny moslimov a moslimiek od hlavy po päty odetých v čiernych burkách. Našťastie som v diaľke zbadal jednu účastníčku zájazdu a to zabránilo môjmu zblúdeniu.

Autobus nás doviezol až pred  samotný zámok Schönbrunn, kde sme začali našu púť po vybraných pamiatkach Viedne.

Len na prehliadku tohto komplexu zámku, parku, Zoo, labyrintov a iných pamätihodností by bolo treba celý jeden deň. My sme to zvládli za dve hodiny. To je asi tak, ako absolvovať poznávací zájazd od Čiernej nad Tisou po Holíč stíhačkou.  Schönbrunn bol cisárskym letohrádkom a obľúbeným miestom pobytu Sissi. V dobách jeho vzniku nebol súčasťou Viedne, ale postupom času, príchodom nových obyvateľov a výstavbou ďalších a ďalších domov sa postupne súčasťou Viedne stal. Stavba tohto sídla sa začala v roku 1696 za vlády cisára Leopolda I.. Ide o barokovú stavbu. Zámok je situovaný v juhozápadnej časti Viedne. Má celkom 1441 miestností, ale návštevníkom je sprístupnených len 40 pri prehliadke tzv. Grand Tour. My sme absolvovali len Imperial Tour, s prehliadkou 22 miestností. Súčasťou prehliadky je akýsi audio sprievodca, prístroj veľkosti z doby prvých mobilných telefónov. Pri začatí prehliadky nám tento prístroj spojazdnili, navolili jazyk český a my sme si vždy naťukali číslo miestnosti pred ktorou sme sa práve ocitli. Čo čert nechcel, ani manželka a ani ja, manželke audio sprievodca zlyhal a tak som jej ho vymenil za môj, funkčný s tým že ten nefunkčný spojazdním za pochodu. Pochodoval som po šiestu miestnosť, kým sa mi ho podarilo prehovoriť aby prehovoril, akurát že prehovoril anglicky. Potom som rozumejúc každé x-té slovo takto prešiel po miestnosť 12 a tam som zazrel jedného zriadenca, ku ktorému som sa hneď nasmeroval a internacionálne som ho oslovil: „Bite, čejndž langvídž on čech, danke“ Pán zriadenec mi funkčný prístroj vrátil po niekoľkých minútach stláčania všetkých možných tlačítok a konečne som sa mohol aj ja započúvať do českého sprievodného slova a mohol som plnohodnotne obdivovať miestnosti patriace cisárovi Franz Jozefovi, cisárovnej Sissi a Márie Terézie so svojím manželom Františkom I., plus reprezentatívne priestory a osobné veci skôr spomínaných urodzených osôb.

Po prehliadke zámku sme sa presunuli do parku, kde sme mali šťastie, že sme sem neprišli v zimnom období a mohli sme tak obdivovať zeleň nádherne zastrihnutých stromov a kríkov a samozrejme pestré farby rozkvitnutých kvetinových záhonov. Okrem prírody je tu možnosť po vyšplhaní sa na kopec, na ktorom stojí stĺpová stavba v klasicistickom štýle nesúca názov Glorietta, obdivovať výhľad na zámok aj na samotnú Viedeň. Samozrejme kvôli časovej tiesni sme si tento výhľad a teda aj šplhanie sa ku Gloriette museli odpustiť.

Ale neodpustili sme si prehliadku fontán v zámockej záhrade. Priamo oproti Schönbrunnu pod Gloriettou je Neptunova fontána, pochádzajúca z roku 1780 a znázorňuje výjavy z gréckej mytológie.

Ďalšia fontána vo východnej časti je Schöner Brunnen ktorá sa tu vo svojej dnešnej podobe nachádza od roku 1799. Táto fontána dala vlastne názov celému zámku. Podľa legendy, kto sa z nej napije, okrásnie. Tak toto vedieť stojac pri tej fontáne, bol by som teraz minimálne od čerta krajší. Ale ja, ako to fotiaci návštevník, som sa k fontáne dostal vtedy, keď od nej naša skupinka odchádzala. Mám ale aspoň dôvod vrátiť sa tam.

Ostalo nám navštíviť ešte ďalšie dve fontány. Römische Ruine, ktorá ozaj svojím vzhľadom pripomínala rímske ruiny, pochádzajúca z roku 1778 a Obeliskenbrunnen, v ktorej strede je veľký obelisk.

To bolo asi všetko čo sme si v určenom dohodnutom čase stihli obzrieť. Nasledoval zrýchlenejší presun pred zámocký areál, ktorý strážia dva obelisky, nástup do autobusu, ktorý onedlho prišiel na dohodnuté miesto a presun do centra mesta, k námestiu Márie Terézie, kde pokračovala prehliadka ďalších pamätihodností.

O tom ale nabudúce...

ešte pár foto: