believer

BEZ porozumenia, osamote stojí duša v úmrtnej miestnosti. Nechápa­vo, lebo človek, ležiaci na lôžku, sa vo svojom pozemskom živote zdráhal uveriť, že žije ďalej i po odložení hrubohmotného tela. Preto sa touto myšlienkou ani vážne nezaoberal a posmieval sa všetkým, ktorí o tom hovorili.
    Zmätene pozerá okolo seba. Vidí sám seba na smrteľnom lôžku, vidí známych ľudí, ako plačú, stojac okolo lôžka. Počuje i slová, ktoré hovoria a vníma aj ich bolesť, ktorú pritom pociťujú vo svojom náreku nad tým, že práve zomrel. Chce sa mu smiať a zavolať, že predsa doteraz žije! Volá! A s údivom vidí, že ho nepočujú. Volá znovu a znovu a stále hlasnejšie. Ľudia to nepočujú, nariekajú ďalej. Začína sa ho zmocňovať strach. Sám predsa zreteľne počuje svoj hlas a aj svoje telo cíti jasne.
    V skľúčenosti vykríkne ešte raz. Nikto oň nedbá. S plačom pozerajú na mlčanlivé telo, ktoré síce poznáva ako svoje, ale ktoré sa mu zrazu javí ako čosi cudzie, čo k nemu už nepatrí. Veď stojí so svojím telom tu vedľa, oslobodený od všetkých bolestí, ktoré doteraz pociťoval.
    S láskou zavolá teraz po mene svoju manželku, kľačiacu u lôžka, kde dosiaľ spočíva jeho hrubohmotné telo. Žena v plači neustáva a neprejaví ani slovom, ani pohybom, že by ho počula. V zúfalstve k nej pristúpi a mocne zatrasie jej ramenom. Ona to nepozoruje a on si neuvedomuje, že sa dotkol a zatriasol len jemnohmotným telom svojej manželky, nie hru­hohmotným. Nevie tiež, že jeho žena, ktorá podobne ako on, nikdy ne­myslela na to, že je niečo viac, ako pozemské telo, nemôže cítiť dotyk jeho jemnohmotného tela.
    Zachveje sa nevýslovným pocitom strachu. Mdlobou a opustenosťou klesá k zemi, stráca vedomie.
    Pomaly sa prebúdza na známy hlas. Vidí telo, v ktorom chodieval po Zemi, ležať uprostred kvetov. Chce preč, ale je mu nemožné odlúčiť sa od tohoto tichého, chladného tela. Cíti zreteľne, ako je ešte s ním spojený. Ale v tom zaznie ten hlas, ktorý ho zobudil zo spánku. Je to jeho priateľ a rozpráva sa s niekým iným. Priniesli spolu veniec a zatiaľ, kým ho kladú, spolu rozprávajú. Inak nie je pri ňom nikto. Teda priateľ! Rád by mu dal vedieť o sebe. I tomu druhému, ktorý s týmto priateľom bývali často jeho milými hosťami! Musí im povedať, že je v ňom predsa život, že ešte môže počuť, čo títo ľudia hovoria. Volá! Jeho priateľ sa však pokojne obráti k svojmu spoločníkovi a rozpráva ďalej. Avšak čo rozpráva, to zosnulého od ľaknutia zmrazí na celom tele. To je jeho priateľ? Tak o ňom teraz hovorí.
    Zdesene načúva slová týchto ľudí, s ktorými tak často popíjal, smial sa, ktorí mu len pochlebovali, keď sedávali pri jeho stole a využívali jeho po­hostinnú domácnosť.
    Odišli, prichádzali zase iní. Ako len mohol teraz spoznávať ľudí! Tak nejedni, ktorých si vysoko vážil, vzbudzovali v ňom teraz odpor a hnev, a niektorému, ktorý si ho nikdy nevšimol, bol by vďačne stisol ruku! Ale oni ho vôbec nepočuli, ani necítili, napriek tomu, že zúril, kričal, aby im do­kázal, že žije!
    Vo veľkom sprievode odviezli potom telo k hrobke. Zosnulý sedel ob­kročmo na svojej rakve. Zatrpknutý a zúfalý mohol sa teraz už len smiať a smiať! Ale smiech čoskoro vystriedala najhlbšia skľúčenosť a prepadol ho pocit nesmiernej opustenosti. Unavil sa a zaspal.
    Keď sa prebudil, okolo neho bola tma. Ako dlho spal, nevedel. Cítil len, že už nemôže byt spojený so svojím pozemským telom ako dosiaľ. Bol totiž voľný, voľný v tme, obzvlášt tiesnivo na neho doliehajúcej. Volal. Ani zvuku. Nepočul svoj vlastný hlas. Zastenal a upadol. Ale pritom tvrdo na­razil hlavou na ostrý kameň. Keď sa znovu prebudil, bola ešte stále tá istá tma, to isté skľučujúce mlčanie. Chcel vyskočiť, ale údy boli ťažké a hrozili mu vypovedať službu. Mocne posilňovaný úzkostlivým zúfalstvom sa vztýčil a potácajúc sa, tápal sem i tam. Často padal na zem, zraňoval sa, narážajúc vpravo i vľavo na hroty, hrany, ale aj tak mu to nedopriavalo pokoja k vyč­kávaniu. Silná túžba pobádala ho k tomu, aby neustále tápal a hľadal. Hľadal! Ale čo? Jeho myslenie bolo zmätené, unavené a beznádejné. Hľadal niečo, čo nemohol pochopiť. Hľadal!
    Hnalo ho to dopredu, neustále dopredu! Až znovu klesol a znovu vstal, aby pokračoval v putovaní. Tak prešli roky, desaťročia, až konečne našiel slzy. Jeho hruď sa zachvela vzlykotom a ...   vynorila sa myšlienka, prosba, ako výkrik unavenej duše, túžiacej po ukončení temnej beznádejnosti.
     Avšak výkrik nekonečného zúfalstva a beznádejnej bolesti zrodil prvú myšlienku priania uniknúť z tohoto stavu. Snažil sa spoznať, čo ho pri­viedlo do tohoto príšerného stavu, čo ho tak ukrutne nútilo blúdiť v tem­note. Hmatal okolo seba: nehybné skaliská! Bola to Zem, alebo azda pred­sa ten druhý svet, v ktorý nikdy nedokázal uveriť?
    Druhý svet! Potom bol pozemsky mŕtvy a predsa žil, ak by sa taký stav chcel nazvať žitím. Premýšľanie mu pripadalo nesmierne ťažkým. Hľada­júc tackal sa ďalej. Zase prešli roky. Von, len von z tejto tmy! Toto prianie sa premenilo na živelnú snahu, z ktorej sa sformovala túžba. Túžba je však čistejší cit, uvoľňujúci sa z hrubého živelného úsilia. A z tejto túžby cel­kom  nesmelo vyrastala modlitba.
    Táto modlitba, preplnená túžbou, vytryskla konečne z jeho vnútra ako pra­meň a blahodarný mier. Pokora a odovzdanosť zaplavili jeho dušu. Ako sa však zdvihol, aby pokračoval vo svojom putovaní, tu prúd vrúcneho prežitia prešiel mu po tele, lebo naraz ho obklopovalo šero a on mohol zase vidieť!
   V diaľke, veľmi ďaleko, zazrel svetlo podobné fakli, ktoré ho zdravilo. Jasajúc vystrel k nemu svoje ramená a naplnený hlbokým šťastím znovu klesol na zem a ďakoval. Ďakoval z preplneného srdca Tomu, kto mu daroval svetlo! Potom s novou silou vykročil za týmto svetlom. Svetlo sa mu síce nepribližovalo, ale po takom prežití predsa dúfal, že ho ešte dosiahne, i keby to malo trvať stáročia. To, čo sa mu stalo teraz, mohlo by sa opakovať a vyviesť ho nakoniec z tejto spústy skalísk do teplejšieho a svetlom ožiareného kraja, ak by o to pokorne prosil.
    ..Bože môj, pomôž mi k tomu!" vytrysklo z hrude naplnenej nádejou. A aká veľká radosť, zase počul svoj hlas! Aj keď spočiatku len slabo, ale predsa počul! Radosť nad tým dala mu novú silu a s nádejou opäť kráčal dopredu ...
    Taký je začiatok príbehu jednej duše v jemnohmotnom svete. Tú dušu nemožno nazvať zlou. Na zemi ju považovali dokonca za veľmi dobrú. Bol to veľkopriemyselník, veľmi zamestnaný, ktorý verne dbal na plnenie všetkých pozemských zákonov.
    K tomuto deju je ešte jedno vysvetlenie: Človek, ktorý vo svojom po­zemskom živote nechce nič vedieť o tom, že je aj život po smrti a že raz sa bude musieť zodpovedať za všetko svoje chovanie a konanie, je v jemnohmot­nosti slepý a hluchý, len čo tam bude musieť raz prejsť. Len pokiaľ je ešte spojený so svojím odloženým hrubohmotným telom, čo trvá dni alebo týždne, môže občas vnímať, čo sa okolo neho deje.
    Ale keď sa potom uvoľní od rozkladajúceho sa hrubohmotného tela, je táto možnosť stratená. Už nevidí a nepočuje nič. To však nie je trestom, ale celkom prirodzené, pretože on sám nechcel nič počuť ani vidieť, čo sa týka jemnohmotného sveta. Jeho vlastná vôľa, vytvárajúca rýchlo rovnorodú jem­nohmotnost, bráni mu v tom, aby jeho jemnohmotné telo mohlo vidieť a tiež počuť. To trvá tak dlho, dokiaľ sa táto duša pomaly nezmení. Či to už potrvá roky alebo desaťročia, možnože aj storočia, to záleží od každého člo­veka. Je mu úplne ponechaná jeho vlastná vôľa. Ale pomoc mu príde až vtedy, keď po nej sám zatúži. Nie skôr. Nikdy nebude k tomu nútený.
    Svetlo, ktoré táto duša, keď sa stala vidiacou, uvítala s takou radosťou, tu bolo vždy. Len predtým ho nemohla vidieť. Je tiež jasnejšie a silnejšie, ako sa zdá doteraz nevidomej duši. Ako ho vidí, či silno, či slabo, to opäť záleží jedine od nej samotnej. Nevyjde jej ani krok v ústrety, ale je tu! Duša sa môže z neho tešiť vždy, ak vážne a pokorne chce.
    To, čo vysvetľujem, hodí sa však len pre tento jediný druh ľudských duší. Nie teda snáď aj pre iné. V samotnej temnote a v jej úrovniach niet ovšem svetla. Tam neplatí, že ten, ktorý vnútorne napreduje, môže naraz uzrieť svetlo. Musí byt najprv vyvedený z prostredia, ktoré ho zdržuje.
    Zaiste možno nazvať tu ukázaný stav duše ako trýznivý, pretože je duša naplnená veľkým strachom a beznádejou, ale sama to nechcela inak. Do­stáva len to, čo si pre seba vynútila. Nechcela nič vedieť o vedomom živote po pozemskej smrti. Toto pokračovanie života a samotný život si duša sama nemôže v sebe usmrtiť. To nemá v moci. Ale si buduje neplodnú jemnohmotnú úroveň a ochromuje zmyslové orgány jemnohmotného tela, takže nemôže jemnohmotne ani vidieť ani počuť, dokiaľ ... sa ona sama nerozhodne inak.
    To sú duše, akých dnes na zemi možno vidieť milióny. Až na to, že nechcú nič vedieť o večnosti alebo o Bohu, možno ich ešte nazvat slušnými. Zlovoľným sa prirodzene vedie horšie, ale o nich tu nemá byt reč, len o takzvaných slušných ľuďoch.
    Ak je povedané, že Boh podáva svoju ruku k pomoci, tak je to v SLOVE, ktoré ľuďom posiela. Ukazuje im v ňom, ako sa môžu zbaviť viny, do ktorej sa zaplietli. A jeho milosť spočíva už od začiatku vo všetkých tých veľkých možnostiach, daných ľudským duchom vo stvorení na volné pou­žívanie. To je tak nesmierne mnoho, že si to človek dneška nedokáže ani predstaviť, pretože sa tým nikdy nezaoberal s dostatočnou vážnosťou. Tam, kde sa tak stalo, bolo to dosiaľ len z rozmaru alebo za účelom márnivého sebapovyšovania!

                                                                                                                                                                                                                                                       Abd-Ru-Shin, Vo svetle pravdy