believer

To je môj otec

Tento list stratil niekto v poliklinike patriacej k veľkej
fakultnej nemocnici. Hoci je autor neznámy, jeho obsah
je dôležitý pre všetkých tých, ktorí sa starajú o zdravie
ľudí.

Každému pracovníkovi tohto zariadenia:

Ak dnes zdvihnete jednu z popísaných stránok a prezriete si niektorú zo zelených kartičiek bezplatnej liečebnej starostlivosti pre chudobných, dúfam, že si spomeniete na to, o čom budem hovoriť.  Bola som tu včera s mojím otcom a matkou. Nevedeli sme, kam máme ísť a čo máme robiť, pretože sme vašu pomoc nikdy predtým nepotrebovali. Nikdy predtým sme neboli označení ako chudobní.  Včera som mala možnosť sledovať, ako môjmu otcovi určili diagnózu, dostal kartičku s označením „bez sponzora“, pridelili mu poradové číslo, číslo pre chudobného, lebo nemá zdravotné poistenie.

Videla som slabého muža stojaceho v rade viac ako päť hodín, aby konečne „preliezol“ cez sieť netrpezlivých úradníkov v prijímacej kancelárii a vyčerpaných sestričiek a nezaťažil pritom skromný rozpočet vášho zariadenia a aby pritom stratil akúkoľvek dôstojnosť a poslednú štipku ľudskej hrdosti, ktorú ešte mal. Bola som zaskočená tým, ako nezúčastnene sa tvárili vaši zamestnanci, ako sa rozčuľovali a hromžili, ak pacient nemal správne tlačivo, ako nedbalo rozprávali o iných prípadoch pred očami okoloidúcich a o obedňajšej prestávke, ktorú strávia ďaleko od tohto „pekla pre chudákov“.  Môj otec má len zelenú kartičku, je len číslom v kartotéke, ktorá zavadzia na vašom stole v určitý deň, je pacientom, ktorý sa vás dvakrát spýta na ďalšie pokyny, hoci ste mu ich mechanicky odrapotali už predtým. Ale nie, to nie je v skutočnosti môj otec. To je ten, koho vidíte vy.

Ale ten, koho nevidíte, je už od svojich štrnástich rokov umeleckým stolárom, jedinečným človekom, ktorý má vynikajúcu manželku, štyri dospelé deti (ktoré ho často navštevujú) a päť vnúčat (ďalšie dve sú už na ceste)  a všetci si myslia, že ich „tatko“ je najlepší.  Tento muž má všetky vlastnosti, aké má mať správny otec - je silný a prísny, ale aj nežný, niekedy drsný, chlap, ktorý rozumie vidieku a na druhej strane si ho vážia mnohí prominentní obchodníci.  Taký je môj otec, muž, ktorý ma vychovával v dobrom i zlom, vystrojil mi svadbu, držal v náručí moje deti, keď sa narodili, strčil mi do dlane dvadsaťdolárový šek, keď nastali zlé časy, a utešoval ma, keď som plakala.  A teraz nám povedali, že tohto muža nám čoskoro navždy zoberie  rakovina.

Môžete si jednoducho povedať, že sú to slová užialenej dcéry, ktorá si bezmocne vylieva zlosť pri pomyslení, že stratí milovanú osobu. Súhlasím. Dokonca ani nebudem naliehať, aby ste uvažovali nad tým, čo vám chcem povedať. Všímajte si ľudí skrytých za vašimi tabuľkami a kartičkami. Každá predstavuje človeka, ktorý cíti, má vlastný životný príbeh a životný osud  človeka, ktorého sa jedného dňa budete môcť dotknúť vašimi slovami alebo skutkami. Zajtra to môže byť váš milovaný  váš príbuzný alebo sused  ktorý sa stane len číslom v kartotéke, zelenou kartičkou, menom podčiarknutým žltým zvýrazňovačom na znak toho, že nadnes stanovená úloha bola splnená.

Modlím sa za to, aby ste to všetko vynahradili človeku, ktorý vás pozdraví na vašom pracovisku, milým slovom alebo úsmevom, pretože ten človek je niečí otec, manžel, manželka, matka, syn alebo dcéra - alebo jednoducho preto, že on alebo ona je ľudská bytosť, ktorú Boh stvoril a miluje tak, ako aj vás.

Neznámy autor
Zaslala Holly Cresswel

A teraz niečo odo mňa k článku....

     Budem trochu oponovať pisateľovi článku. Ako vidím, aj v iných krajinách je názor na zdravotníctvo a ochotu zdravotníckeho personálu podobný ako u nás. Chcem preto ukázať na niečo, čo aspoň trochu osvetlí pohľad na to prečo zdravotníci  v očiach pacientov a v očiach ich príbuzných jednajú tak ako jednajú a sú videní často ako cinickí vykonávatelia svojho povolania.

Pracujem v spoločnosti zdravotníkov, aj keď nepatrím do ich radov. Niektorí viete že robím na linke tiesňového volania 112 a vo svojej zmene mám pracovníkov záchrannej zdravotnej služby, ako aj hasiča. V popise mojej práce nie je len dvíhanie tiesňovej linky, ale aj iné činnosti.

Môžem písať o práci operátoriek dispečingu záchranky, nie o zdravotnom personáli v nemocniciach, takže vychádzať budem odtiaľ. Dlho som si zvykal na hovory ktoré viedli operátorky na dispečingu, zdali sa mi často odmerané, nepríjemné a príliš zvedavé. Po dobe som prišiel na to prečo je to tak.

Autor v článku píše o odmeranosti zdravotníkov, o nezáujem o jednotlivých pacientov, to že v nich nevidí otcov, matky, manželov a životné príbehy. To sa ale jednoducho stále nedá. Možné je to v „komornom“ prostredí, keď ich rukami, ušami prejde denne pár pacientov. Ale keď sú tie počty radovo desiatky či stovky, jednoducho sa zo zdravotníkov (nie všetkých) stávajú roboti vykonávajúci si svoju prácu. A z pacientov zelene karticky.

Niečo o činnosti u nás som už písal v jednom mojom článku. Dlho som si zvykal na to, keď operátorka zodvihla telefón a po chvíli rozhovoru začala na človeka na druhom konci kričať aby bol ticho a odpovedal na kladené otázky. Nebolo to preto, že jej rupli nervy, ale osoba na druhom konci linky bola v šoku a nedokázal(a) povedať kde je a o čo ide. Na otázku „kde sa nachádzate“ dookola tvrdí že tu, v byte, na ulici a pod. a po opakovaní upresnenia si rozprávajú to isté. Preto je potrebné aby sa na volajúceho skríklo a tak sa onen „nešťastník“ dostane zo šoku (Okríknutie volaného som si vyskúšal už aj ja a zabralo to).

Ďalšie sťažnosti padajú na množstvo pre volajúceho zbytočných otázok okolo stavu pacienta. Myslia si že stačí, keď zavolajú a povedia pošlite záchranku tam a tam, mojej manželke je veľmi zle. Pritom operátorka musí zistiť prvotnú diagnózu, musí určiť aký typ záchranky pošle, či s lekárom, alebo len so záchranárom. Na to sú tie „zbytočné“ otázky. Často volajúci začnú  hovor predlžovať, začnú rozprávať ako a prečo sa to či ono stalo, snažia sa rozpovedať príbeh ktorý podľa nich ozrejmí dôvod ich volania a vtedy tiež vzniká u nich názor na nás že sme bezcitní a nedokážeme vypočuť. Pritom nám na aparáte svieti ďalšie volanie, ktoré nemá kto prebrať a tam na linke niekto čaká na zodvihnutie a  hromží že čo to tí operátori robia že nedvíhajú telefón.

Nemáme povolené prepájať na iné čísla ako na tie, ktoré máme v počítači v predvoľbe, teda prepájame hlavne na dispečing záchranky, na políciu a ku hasičom. Na ostatné žiadosti o prepojenie dáme volajúcemu telefónne číslo, alebo odporučíme na linku informácii o telefónnych číslach 1181 (palička, palička, snehuliak, palička....tieto slová asi poznáte z rozposlaného mailu, kde operátor začal peniť, lebo na druhom konci si volajúci nedokázal asi po 10 opakovaní zapamätať 4 čísla, teda mu ich povedal takýmto spôsobom... to sa naozaj stalo a toho operátora osobne poznám a formulku: palička, palička, snehuliak, palička som už párkrát použil aj jaJ)). Často sa mi stane, priznám sa, že sa nad niekym zľutujem a aj keď to máme zakázané, prepojím nejakého staršieho človeka, alebo niekoho kto nemá možnosť z nejakého dôvodu zavolať na nám dané čislo. Prípadne vybavím niečo za toho kto volá, aj keď to nespadá do našej náplni práce. Dostalo sa mi za to od určitých kolegovcov vyhubované, že načo to robím keď nemusím, ale proste niečo musím, aj keď nemusím. Štát kvôli par korunám ktoré neoprávnene miniem na takéto volania neskrachuje, robia sa iné svinstvá a dobre jeJ)

Určite sa medzi operátormi, tak ako aj medzi zdravotníkmi nájdu ľudia ktorí sú nepríjemní k pacientom aj keď netreba, ale títo ľudia si zrejme pomýlili povolanie a časom na to snáď prídu, alebo jednoducho po oprávnenej sťažnosti na nich si budú  musieť nájsť inú prácu. Takáto práca  sa musí obľúbiť a nebrať ju ako nutnosť zarobiť peniaze, ale niečo také ako mať chuť pomáhať iným, tým čo pomoc potrebujú. Ako som už v úvode spomenul, písal som len o dispečingu  tiesňovej linky, ale aj tu sa stretávame s názormi že sme zbytoční, že sa nami predlžuje privolanie pomoci a že sme často odmeraní k volajúcim, či dokonca odmietneme poslať pomoc.  Ak je to tak, prečo sa 112 ujala v mnohých európskych mestách? To isté platí aj o zamestnancoch nemocníc či iných zdravotníckych inštitúcii. Denne im prejde rukami množstvo pacientov a je neúnosné vidieť v nich ich životné príbehy, ale len pacientov, ktorí potrebujú pomôcť.

Asi som sa rozpísal viac ako som plánoval a ako je mojim zvykom, zišiel som z cesty a začal som písať aj o inom ako som pôvodne chcel. Skrátka to zhrniem:

Chcel som len ukázať, že nie vždy sú zdravotníci takí bezcitní a nevidia pacienta ako zelenú kartičku, ako meno na nej napísané,  alebo ho tak musia vidieť z dôvodu že nie je v ich silách pri takom množstve pacientov spoznávať v tých kartičkách ozajstných ľudí a ich životy.... alebo je to možno tým, že som doteraz nepotreboval až v takom množstve ich pomoc a teda nemám s nimi až také skúsenosti...