Urob to hneď!
Ak zistíme, že nám zostáva už len päť minút
na to, aby sme povedali všetko, čo sme chceli
povedať, všetky telefónne búdky budú obsadené
ľuďmi, ktorí budú zajakavo hovoriť
ostatným, že ich milujú.
Christopher Morley
V triede dospelých, ktorých učím, som nedávno urobil
niečo „neospravedlniteľné". Dal som im domácu úlohu!
Zadanie úlohy znelo: „V priebehu týždňa navštívte toho,
koho máte radi, a povedzte mu, že ho ľúbite. Niektorí
z vás určite ešte nikomu nepovedali tieto slová, prinajmenšom
ste ich určite nevyslovili už dlhší čas."
Na prvý pohľad mi to nepripadalo ako nejaká mimoriadne
náročná úloha, až kým som si neuvedomil, že
väčšina mužov v skupine má viac ako tridsaťpäť rokov
a ich generáciu vychovávali tak, že akékoľvek citové
prejavy nepovažovali za „chlapské". Dať najavo svoje
city alebo nedajbože plakať - to sa nerobilo. Takže pre
niektorých to bola naozaj hrozná úloha.
Na začiatku nasledujúcej hodiny som sa spýtal, či by
niekto sám nechcel rozpovedať, čo sa stalo, keď niekomu
povedal, že ho ľúbi. Očakával som, že sa dobrovoľne
prihlási niektorá žena, ako býva zvykom v takýchto
prípadoch, ale v ten večer zdvihol ruku jeden z mužov.
Zdalo sa, že s ním niečo zamávalo a bol trochu šokovaný.
Ako sa dvíhal v celej svojej výške (meral asi 190
centimetrov) zo stoličky, spustil: „Dennis, dosť som sa
na vás hneval minulý týždeň, keď ste nám dali tú úlohu.
Nemyslel som si, že by som mal naozaj niekomu tie
slová povedať, a mimochodom, kto ste, pomyslel som
si, aby ste mi prikazovali urobiť niečo také osobné? Ale
ako som sa vracal domov, ozvalo sa moje svedomie.
Našepkávalo mi, že presne viem, komu mám povedať:
„Mám ťa rád." Viete, pred piatimi rokmi sme sa s otcom
veľmi pohádali, a odvtedy naše vzťahy nikdy neboli
v poriadku. Vyhýbali sme sa vzájomným stretnutiam
okrem príležitostí, keď to bolo absolútne nevyhnutné -
na Vianoce alebo keď sa schádzala celá rodina. Ale aj
vtedy sme spolu len horko-ťažko prehodili pár slov.
Minulý utorok, kým som neprišiel domov, som však
presvedčil sám seba, že zájdem k otcovi a poviem mu,
že ho mám rád.
Je to zvláštne, ale toto rozhodnutie akoby mi z chrbta
sňalo ťažký balvan.
Keď som prišiel domov, vrútil som sa hneď dnu, aby
som oznámil mojej žene, čo sa chystám urobiť. Bola už
v posteli, ale hneď sa prebrala. Keď som jej to povedal,
nielenže vyskočila z postele, doslova sa katapultovala
a objala ma, a vtedy ma po prvýkrát za roky nášho
manželstva videla plakať. Až do polnoci sme popíjali
kávu a rozprávali sme sa. Bolo to úžasné.
Nasledujúce ráno som vstal zavčasu a horel som
nedočkavosťou. Bol som taký rozrušený, že by som len
ťažko spal dlhšie. Zavčasu som prišiel do kancelárie
a v priebehu dvoch hodín som urobil viac práce ako
inokedy za celý deň.
O deviatej som zatelefonoval otcovi, aby som sa ho
spýtal, či sa môžem u neho po práci zastaviť. Keď
zdvihol telefón, len som povedal: „Otec, môžem sa dnes
podvečer u teba zastaviť? Musím ti niečo povedať." Otec
zareagoval podráždene: „A čo?" Uistil som ho, že to
nebude trvať dlho, takže nakoniec súhlasil.
Okolo pol šiestej som zazvonil pri dome mojich
rodičov a modlil som sa, aby otec prišiel otvoriť dvere.
Mal som obavy, že ak otvorí mama, zbabelo cúvnem
a poviem jej to. Ale našťastie prišiel otvoriť otec.
Nestrácal som čas - urobil som krok do dverí
a povedal som: „Otec, prišiel som ti len povedať, že ťa
mám rád."
Otec akoby sa v tom momente zázračne premenil.
Pred mojimi očami mu črty tváre zmäkli, vrásky akoby
zmizli a on sa pustil do plaču. Načiahol sa, aby ma
objal, a povedal: „Ja ťa tiež mám rád, syn môj, ale nikdy
som nebol schopný povedať ti to."
Bola to taká vzácna chvíľa, že sa mi vôbec nechcelo
pohnúť. Mama prešla okolo so slzami v očiach. Len
som jej zamával a poslal som jej vzdušný bozk. Ešte
chvíľu sme sa s otcom držali v objatí a potom som
odišiel. Už dlho som sa tak fantasticky necítil.
Ale to nie je všetko. Dva dni po tejto návšteve dostal
môj otec, ktorý mal už dávnejšie problémy so srdcom,
ale nepovedal mi o tom, infarkt a v bezvedomí ho
previezli do nemocnice. Neviem, či to prežije.
Takže by som chcel všetkým v tejto triede povedať:
Neodkladajte veci, o ktorých viete, že ich musíte urobiť.
Keby som ja bol býval otáľal a nepovedal svojmu otcovi,
že ho mám rád, možno by som už nikdy viac nemal
príležitosť povedať mu to! Využite čas, urobte, čo je
potrebné a predovšetkým - urobte to teraz!"
Dennis E. Mannering
Slepačia polievka 6.
11.11.2007 20:18:17
pre dušu
Komentáre
Presne tak
Krásny príbeh, dojímavý (ako vždy, keď vyberie Believ)
"Neodkladajte veci, o ktorých viete, že ich musíte urobiť.
Využite čas, urobte, čo je potrebné a predovšetkým - urobte to teraz!"
Tak teda môj odkaz: Ľúbim Ťa! (Adresát pre niekoho známy.)
always
Martha
dobre píšete ..obaja ;)
vo svojom srdci
Plačem
tie príbehy sú skutočné, lebo aj láska je skutočná a netreba sa za ňu v žiadny moment hanbiť. všetko je len raz....
teide
hanka
no aj ja by som mal cosi povedat